V tejto longitudinálnej 20-ročnej prospektívnej štúdii Luther et al. skúmali vplyv negatívnych symptómov a neurokognície na fungovanie pacientov s ťažkým duševným ochorením (SMI) v práci. Presnejšie povedané, autori sa zaujímali o objasnenie toho, či (1) neurokognícia ovplyvňuje negatívne symptómy, a tým aj fungovanie v práci, alebo či (2) negatívne symptómy ovplyvňujú neurokogníciu, a tým aj fungovanie v práci.
Údaje z predchádzajúcej literatúry poukázali na to, že neurokognícia aj negatívne symptómy majú silné väzby na funkčné výsledky, ale že cesta vedie cez neurokogníciu, ktorá predchádza negatívnym symptómom alebo ich predpovedá a ako taká nepriamo ovplyvňuje funkčné výsledky prostredníctvom svojho vplyvu na negatívne symptómy (cesta 1). Cieľom súčasnej štúdie bolo tiež overiť opačnú hypotézu, či väčšie negatívne symptómy predpovedajú zníženú neurokogníciu a nepriamo ovplyvňujú fungovanie v práci (cesta 2).
Na vyriešenie tohto problému bola navrhnutá štúdia Harrow Chicago Follow-up Study, čo je longitudinálny observačný výskumný projekt. Identifikovalo sa 277 účastníkov so SMI s psychotickými znakmi, s ktorými sa počas indexovej hospitalizácie urobil rozhovor, a títo účastníci sa vyhodnotili o 2, 4, 5, 7, 5, 10, 15 a 20 rokov neskôr. Hodnotiace škály zahŕňali škály negatívnych symptómov (plán hodnotenia správania v rámci psychiatrického hodnotiaceho rozhovoru) a neurokognitívne škály (Wechslerova škála inteligencie pre dospelých). Stav týkajúci sa zamestnania sa získal na základe Straussovej a Carpenterovej výsledkovej škály pre pracovné fungovanie hodnotenej anketárom. Obe hypotézy sa testovali pomocou prierezových a prospektívnych analýz údajov.
Výsledky ukázali, že obe hypotézy (cesty 1 a 2) boli podporené prierezovými analýzami: ukázalo sa, že neurokognícia vedie k väčším negatívnym symptómom, ktoré následne vedú k zníženým funkčným výsledkom, ale aj že väčšie negatívne symptómy predpovedali zníženú neurokogníciu a následne zlé funkčné výsledky. Prvé zistenie bolo v súlade s predchádzajúcimi údajmi z literatúry, zatiaľ čo druhé zistenie bolo nové.
V prospektívnych modeloch bola pravdivá iba druhá hypotéza (cesta 2), ktorá podporovala, že negatívne symptómy ovplyvňovali fungovanie v práci prostredníctvom neurokognície, zatiaľ čo opak nebol pravdou: nezistili sa žiadne dôkazy, že by negatívne symptómy významne sprostredkúvali vzťah medzi neurokogníciou – buď rýchlosť spracovania, alebo všeobecné znalosti – a fungovaním v práci. Horšia neurokognícia významne nepredpovedala väčšie potenciálne negatívne symptómy. Stručne povedané, tieto prospektívne modely ponúkli väčšiu podporu pre kauzálnu cestu od negatívnych symptómov cez neurokogníciu k fungovaniu v práci (cesta 2).
Autori ďalej zdôraznili, že negatívne symptómy, ako je apatia, pravdepodobne ovplyvňujú neurokogníciu, konkrétne rýchlosť spracovania. Čím dlhšie negatívne symptómy existujú, tým viac prispievajú k zníženiu neurokognitívnych zdrojov. Toto zníženie môže následne viesť k horšiemu výkonu v práci. V prierezových aj prospektívnych modeloch sa zistilo, že rýchlosť spracovania je silnejším prediktorom fungovania v práci ako všeobecné znalosti. Napokon aj pozitívne symptómy predpovedali fungovanie v práci vo všetkých prierezových a prospektívnych analýzach.
V článku sa uvádza, že pre mnohých jedincov so SMI je kritickou zložkou zotavenia kompetitívne zamestnanie, ale liečba, žiaľ, zatiaľ nedokázala efektívne zlepšiť fungovanie v práci. Zistenia naznačujú, že zameranie sa na negatívne symptómy pred neurokogníciou by mohlo byť prospešnejšie pre dlhodobé pracovné výsledky, pretože zlepšenie negatívnych symptómov by mohlo zlepšiť rýchlosť spracovania a všeobecné znalosti a následne fungovanie v práci. Zameranie sa na negatívne symptómy pomocou intervencií, ako sú KBT, metakognitívna reflexia a terapia náhľadu, alebo repetitívna transkraniálna magnetická stimulácia môže priamo aj nepriamo zlepšiť následné fungovanie v práci. Prospešná môže byť aj kombinácia liečby s kognitívnou remediáciou, ktorá sa špecificky zameriava na rýchlosť spracovania.
