Táto štúdia autorov Smith et al. skúma hypotézu, že antipsychotická polyfarmácia vedie k zvýšenému riziku non-adherencie. Psychotické poruchy, ako je schizofrénia, majú vysokú mieru non-adherencie k antipsychotikám, t. j. pacienti neužívajú svoje lieky podľa odporúčaní lekára. V štúdii sa použili údaje terapeutického monitorovania liekov (TDM) od 24 239 nórskych pacientov liečených perorálnymi antipsychotikami v období od januára 2005 do decembra 2017 na získanie údajov o úplnej non-adherencii. V štúdii sa uvádza, že „doteraz žiadne štúdie objektívne neporovnávali mieru úplnej non-adherencie medzi zvyšujúcim sa počtom súbežne podávaných antipsychotík v reálnej praxi“.
Pri polyfarmácii výsledky ukazujú významne zvýšenú mieru úplnej non-adherencie, ktorá je definovaná ako „úplné odmietnutie liečby, t. j. žiadne užívanie liekov, ktoré možno hodnotiť tak, že predpísaný liek nie je detegovateľný analýzou vzorky krvi odobratej v rámci dávkovacieho intervalu“, v porovnaní s monoterapiou. Z klinického hľadiska to môže naznačovať, že „niektoré aditívne účinky kombinovania viacerých antipsychotík sú možno znížené zvýšeným rizikom non-adherencie“. Čiastočná adherencia môže poskytnúť dostatočnú klinickú odpoveď, ale „úplná non-adherencia je jednoznačnou príčinou zlyhania liečby, čím sa zvyšuje riziko relapsu a hospitalizácie“.
V porovnaní s pacientmi na monoterapii sa u pacientov liečených viacerými liekmi miera non-adherencie významne zvyšovala s počtom súbežne predpisovaných antipsychotík. Miera non-adherencie pri polyfarmácii v porovnaní s monoterapiou bola 1,69-krát vyššia pri dvoch, 2,60-krát vyššia pri troch a 3,54-krát vyššia pri štyroch alebo viacerých súčasne predpisovaných antipsychotikách. Rôzne faktory môžu prispieť k nižšej miere non-adherencie pri antipsychotickej monoterapii vs polyfarmácii. Jedným z faktorov môže byť znížená „motivácia k liečbe“ a zvýšená non-adherencia v dôsledku suboptimálnej kontroly symptómov počas monoterapie. Okrem toho môže byť miera non-adherencie ovplyvnená skutočnosťou, že pacienti na polyfarmácii môžu mať komplexnejšiu psychotickú poruchu a zvýšenú symptómovú záťaž v porovnaní s pacientmi na antipsychotickej monoterapii.
V štúdii bol „aplikovaný objektívny a konzervatívny prístup definovaním non-adherencie ako úplnej, t. j. nedetegovateľné hladiny liečiva a/alebo metabolitu vo vzorkách krvi pacientov, ktorým bolo preukázateľne predpísané dané liečivo“. Z dôvodu konzervatívneho hodnotenia bola preto miera non-adherencie nižšia ako v predchádzajúcich štúdiách. Použitím mimoriadne spoľahlivého prístupu štúdia dosahuje vysokú štatistickú silu, čo potvrdzuje, že TDM je nástrojom na identifikáciu non-adherencie. Psychiatri môžu tieto informácie použiť na to, aby sa vyhli predpisovaniu viacerých liekov pacientom a znížili pseudorezistenciu na liečbu počas užívania antipsychotík.
Štúdia poukazuje na to, že „antipsychotická polyfarmácia výrazne zvyšuje mieru úplnej non-adherencie, čo pozitívne koreluje so zvyšujúcim sa počtom súbežne užívaných antipsychotík. Zamýšľaný klinický prínos kombinovania perorálnych antipsychotík môže byť teda pravdepodobne znížený zvýšenou non-adherenciou“.
