Máte vy alebo váš blízky schizofréniu? Prečítajte si rozhovor s primárkou psychiatrickej kliniky mužského oddelenia v psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku, MUDr. Zuzanou Repkovou.
1. Pani primárka, z čoho pramenia mýty o tom, že schizofrénia spôsobuje rozdvojenú osobnosť?
Myslím si, že pramenia z nedostatočného poznania a mylného zobrazovania vo filmoch a celkovo z množstva nekvalitných článkov, podcastov a rozhovorov. Prvotným zdrojom tohto mýtu je určite samotný názov schizofrénia, ktorý v roku 1908 použil profesor Eugen Bleuler. Spojil dve grécke slová, ktoré v preklade znamenajú „rozštiepenie mysle“.
Bleuler poukazoval na rozštiepenie psychických funkcií a na fakt, že pri schizofrénii stráca človek jednotu svojej osobnosti. Dôvodom sú najmä halucinácie, pri ktorých môžu ľudia so schizofréniou zažívať „odštiepenie“ od reality.
Nejde však o žiadne „zdvojenie osobnosti“ ani „rozštiepenie osobnosti“, to druhé je dokonca iná diagnóza.
2. Kedy sa zvykne schizofrénia prvýkrát prejaviť? A prejaví sa vždy rovnako?
Čo sa týka štatistík, tak schizofrénia sa najčastejšie prejavuje vo forme prodrómov v puberte a adolescentnom veku. Samotná porucha naplno prepukne u chlapcov skôr – medzi 18. až 25. rokom, u žien to môže byť aj trošku neskôr, medzi 25. – 30. rokom.
Schizofrénia sa vyskytuje asi u jedného percenta populácie. Je potrebné povedať, že samotnej akútnej fáze predchádza prodromálne štádium. V ňom prichádza k tzv. zlomu životnej línie, teda zmene správania alebo životného štýlu.
To sa často pripisuje práve obdobiu dospievania a puberty, no v prípade schizofrénie ide o nerozpoznané príznaky. Sú to často tzv. kognitívne príznaky, pri ktorých si mladý človek (alebo jeho okolie) môže všimnúť, že si horšie pamätá, je dekoncentrovaný. Narušená je najmä krátkodobá pamäť alebo exekutívne funkcie, pri ktorých si mladý človek nevie aktivity rozplánovať, dokončiť alebo sa rozhodovať.
Za kognitívnymi príznakmi potom nasledujú tie negatívne (napr. sociálna izolácia, pasivita) a nakoniec pozitívne, ktoré vyústia poväčšine do potreby vyhľadať odborníka.
Pozitívne príznaky sa totiž prejavujú ako niečo plusové, niečo, čo by nemalo byť – halucinácie, bludy, hlasy, agitovanosť či poruchy v správaní, manierovanie, rôzne bizarnosti. Pri týchto prejavoch už začne aj laickej verejnosti „blikať kontrolka”, že niečo nie je v poriadku.
3. Pozitívne príznaky teda nie sú „pozitívne“ v pravom slova zmysle. Spomínali ste napríklad hlasy, bludy, halucinácie. Všetky znejú veľmi vážne. A je ťažké predstaviť si ich. Viete povedať, ako ich vníma v tej chvíli pacient?
Špecifikom týchto príznakov schizofrénie je, že pre pacienta sú stopercentne reálne. Verí tomu, že to, čo počuje, naozaj niekto hovorí, a nemá ani najmenšiu pochybnosť, že by to nemusela byť pravda.
Hlasy mu môžu radiť, devalvovať ho alebo mu niečo prikazovať a on podľa nich koná. Neraz mi pacienti hovoria: „Ale tie hlasy mi radia a oni mi dobre radia”. Pre nich sú jednoducho skutočné.
Nemusí ísť pritom iba o halucinácie sluchové, ale aj dotykové, chuťové či zrakové.
Čo sa týka bludov, aj tie môžu byť rôzne. Napríklad paranoidno-perzekučné, pri ktorých má pacient pocit, že ho niekto prenasleduje, chce mu ublížiť. Alebo extrapotenčné, ktoré mu dávajú pocit, že má nejaké mimoriadne schopnosti, originárne, pri ktorých nadobudne pocit, že je potomkom nejakého šľachtica a podobne. Je ich skutočne veľké množstvo.
4. Čiže ak sa objavia tieto pozitívne príznaky, tak je pacientovi diagnostikovaná schizofrénia a začína sa s liečbou?
Najskôr sa musí vylúčiť, že by tieto príznaky spôsobovalo iné ochorenie alebo stav, napríklad intoxikácia alkoholom alebo drogami, temporálna epilepsia, poškodenia mozgu alebo dokonca nejaké somatické (telesné) ochorenie (porucha štítnej žľazy, nádorové ochorenie, atď…)
Teda je nutné urobiť viacero vyšetrení spojených so štruktúrovaným rozhovorom so psychiatrom.
Sú pacienti, ktorí k nám prichádzajú aj 7 rokov od začiatku prodromálnej fázy. Vtedy už od prvého momentu vieme, že ide o schizofréniu, ten klinický obraz je typický. Pri iných pacientoch to ale nemusí byť tak zjavné a evidentné. Stáva sa, že sa až časom (priebehovo) ukáže, či ide o schizofréniu alebo schizoafektívnu poruchu. Niekedy sa tieto dve diagnózy prelínajú.
5. Ak sa už definitívne potvrdí diagnóza, ako vyzerá samotná liečba schizofrénie?
Schizofrénia je celoživotná porucha a celoživotná musí byť aj liečba. Základom liečby sú antipsychotiká, teda lieky, ktoré stabilizujú neurotransmiterové pomery v mozgu. K dispozícii sú aj nové preparáty, ktoré stačí užiť raz denne alebo tzv. depotné, ktoré sa aplikujú v rozmedzí týždňov alebo mesiacov.
Okrem liekov máme k dispozícii aj biologickú liečbu, elektrokonvulzívnu terapiu, alebo ľudovo tiež elektrošoky. Ide o veľmi bezpečnú terapiu, ktorá sa zatiaľ vykonáva iba v nemocnici a jej úlohou je zvýšiť účinnosť liekov alebo prelomiť tzv. farmakorezistenciu, teda stav, pri ktorom lieky účinkujú minimálne.
V neposlednom rade máme pri liečbe k dispozícii psychoterapeutické a edukačné programy alebo terapie, ktoré napomáhajú dobrému liečeniu akútnej fázy a kvalitnej remisii (zmiernenie až vymiznutie príznakov).
6. Remisia je teda stav, počas ktorého sa neobjavujú žiadne príznaky? Dá sa udržať natrvalo? Alebo sa schizofrénia v čase nevyhnutne zhorší u každého?
Zmiernenie alebo vymiznutie príznakov nám hovorí o kvalite liečby akútnej fázy. Samozrejme, je naším cieľom, aby vymizli úplne, ale nie vždy je to možné a stane sa, že aj po liečbe zostávajú rezíduá.
Vo všeobecnosti možno povedať, že po prvej akútnej fáze je pri dobrej liečbe aj dobrá šanca na remisiu bez rezíduí a že každá ďalšia epizóda zvyšuje množstvo takýchto pozostatkov.
No nie vždy to platí. Máme aj mladých pacientov, 19-ročných chlapcov či dievčatá, ktorí ani po prvej akútnej fáze nedosiahli úplnú remisiu bez príznakov.
Čo je však najťažšie „zaliečiť” po tej akútnej fáze, sú negatívne a kognitívne príznaky.
7. O aké príznaky ide? Ako sa prejavujú?
V prípade schizofrénie sú signifikantné práve tie mínusové príznaky, akési sploštenie, nedostatok niečoho. Z tohto pramení aj ich názov – negatívne symptómy.
Sem radíme ochudobnenie reči, ochudobnenie emócií, ochudobnenie vôľových vlastností, neschopnosť sa tešiť či sociálne stiahnutie. A do určitej miery sú prítomné u každého pacienta so schizofréniou.
U niekoho je to „iba” emočná plochosť, u iných naozaj úplná sociálna izolácia. Pacient je rád sám so sebou, nevyhľadáva kontakt s inými, nepotrebuje ho, dokonca ani s rodinou.
Existuje dokonca typ schizofrénie, tzv. simplexná schizofrénia, ktorá sa prejavuje iba negatívnymi symptómami. Táto schizofrénia nemá vôbec akútne fázy v zmysle bludov alebo halucinácií.
Kognitívne príznaky zas zahŕňajú problémy s koncentráciou, dezorganizované myslenie, problémy s plnením úloh, dokončovaním vecí, pamätaním si informácií a problémy s vyjadrovaním vlastných myšlienok či pocitov.
8. Mal by byť pacient alebo jeho blízky v niečom obozretný, ak ide o negatívne symptómy? Je určite ťažké hodnotiť schopnosť socializácie, každý z nás cíti inú mieru komfortu v spoločnosti iných. Existujú ale nejaké signály alebo prejavy, pri ktorých treba spozornieť a konať?
Všetky prípady sú individuálne a práve negatívne symptómy môže byť náročne spojiť so schizofréniou. Uvediem príklad: mali sme pacienta, vysokoškolského študenta, ktorý študoval fyziku a jedného dňa skrátka prišiel domov a už sa do školy nevrátil. Postupne strácal záujem o akúkoľvek spoločnosť, prestal sa stretávať s okolím, stratil hobby, stratil akékoľvek záujmy, akoby sa emočne vyprázdnil. Nemal žiadne halucinácie ani bludy.
Až táto dlhodobá pasivita, ktorá mala za následok somatické, alebo teda telesné dôsledky, ho dostala k lekárovi na pohotovosť. No a tam zhodnotili, že by sa mal naňho pozrieť psychiater. V jeho prípade išlo práve o tú simplexnú schizofréniu.
Následne sa týchto pacientov snažíme akoby „dostať” z toho ich sveta do toho nášho. Nové lieky môžu ovplyvňovať aj tieto negatívne symptómy. A stáva sa, že pacient, ktorý bol 2 – 3 roky zatvorený vo svojej izbe, zrazu vyjde von a pozrie si televíziu so svojou rodinou alebo sa spolu najedia. A akokoľvek sa nám môžu zdať tieto kroky malé, pre tú rodinu sú obrovské.
Nemôžeme napríklad čakať, že človek po 20 – 30 rokoch schizofrénie teraz vyjde a pôjde študovať a pracovať na 8 hodín denne, to je nerealistická predstava. My mu ale môžeme skvalitniť ten život doma, so svojimi blízkymi.
Čiže to, čo si treba všímať, sú určite negatívne príznaky – ak pacient alebo jeho blízki vidia, že pretrvávajú alebo sa zhoršujú, mali by o tom hovoriť so svojím lekárom, ktorý môže zhodnotiť, či je nutná zmena liečby, iná terapia alebo hospitalizácia.
Ťažšie je to možno u nediagnostikovaných pacientov, ktorí nemajú ani tušenie, že môže ísť o schizofréniu. Každopádne platí, že k návšteve psychiatra alebo pohotovostí na psychiatrických klinikách ľudia nepotrebujú výmenný lístok a dostanú pomoc priamo tam.
V neposlednom rade, či už ide o pozitívne alebo negatívne symptómy, vo vážnych prípadoch môžu ľudia kontaktovať tiesňovú linku 112.
9. Ak by ste mali zhrnúť nejaké konkrétne odporúčania pre pacientov alebo ich blízkych, aké by boli?
Je dôležité, aby v prvom rade prijali tú diagnózu. Aby proti nej nebojovali, aj keď je to ťažké. No ak sa blízki zmieria s diagnózou, môžu naštartovať ten proces „zaliečenia” a byť pacientovi naozaj oporou.
Je dôležité, aby hľadali správne informácie, aby sa nenechali zviesť dezinformáciami a hoaxami, aby neinklinovali k alternatívnym liečbam, keď sa im niekto snaží nahovoriť, že ide len o nejaké posadnutie, nedostatok vitamínov, urieknutie, parazity a pomôžu šamanské rituály alebo nejaké bylinkové čaje.
Pre pacientov je to najmä dodržiavanie liečby a denného režimu tak, ako ho napríklad nastavujeme u nás v čase hospitalizácie. Pacienti sú poučení, že majú dodržiavať zdravý životný štýl. Majú dbať na pravidelný spánok, preto im ani neodporúčame prácu na nočné zmeny. A v neposlednom rade by sa mali vyhýbať alkoholu, drogám a stresovým situáciám.
Čiže užívať lieky, abstinovať a mať zdravý životný štýl, to sú tie hlavné rady.
10. Náš rozhovor sme začali mýtmi. Vy ste teraz spomenuli dokonca alternatívnu liečbu, hoaxy a dezinformácie, ktoré v kontexte toho, čo hovoríte, pôsobia priam škodlivo. Takže aj pri schizofrénii sa objavujú alternatívni liečitelia?
Objavujú a je ich veľa.
Zo skúseností spomeniem napríklad pacienta, ktorý bol dlhší čas úspešne liečený, ale na popud okolia sa dostal k niekomu, kto mu tvrdil, že ide o posadnutie a modlitebné rituály mu pomôžu. Alebo pacienta, ktorý pil akúsi zázračnú vodu, ktorá ho mala vyliečiť, lebo to, čo pociťoval, vraj nebola schizofrénia, ale nejaká minerálna dysbalancia v tele. Niektorí vydymujú izby, pália sviečky. Je toho naozaj veľa.
Problémom týchto šarlatánov je, že vám dajú nádej. Povedia vám: „To nie je schizofrénia, je to niečo iné”. V spoločnosti, ktorá je značne stigmatizujúca a nálepkujúca je proste jednoduchšie prijať, že to nie je duševná choroba, lekári sa mýlili.
A ja im úplne rozumiem. A práve preto si myslím, že je dôležitá celospoločenská destigmatizácia duševných porúch. Že by sme mali pracovať viac na tom, aby sme pacientov s duševnými chorobami začlenili do spoločnosti. A nielen na papieri a v memorandách. Ale naozaj, aby sme dali najavo, že sa nebojíme a vnímame ich ako súčasť spoločnosti a nie ako marginalizovaných.
Pani primárka, ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor a množstvo cenných informácií.
