Dobrý deň, pán Lőrincz. Vaším poslaním je pomoc ľuďom, ktorí majú pre diagnostikované duševné ochorenie problém nájsť či udržať si prácu. Mohli by ste nám povedať viac o tom, ako dlho sa venujete tejto práci, čo Vás k nej motivovalo a ako si takúto pomoc predstaviť?
Dobrý deň, prvé skúsenosti so zamestnávaním človeka, ktorý bojuje so schizofréniou, som získal pred 20 rokmi.
I keď sme sa snažili, aby sme vytvorili bezpečné pracovné miesto v chránenej dielni, stále nám unikala podstata, ako správne pristupovať k zamestnávaniu zdravotne znevýhodnených.
Viac sme sa zameriavali na diagnózu a preventívne odstránenie predpokladaných komplikácií, či už pri samotnom výkone práce, alebo vo vzťahu ku kolegom.
S postupom času prišla idea vytvoriť na Slovensku moderný zákon o sociálnom podnikaní, a aj my v organizácii Aptet sme sa začali intenzívnejšie zaoberať možnosťami integrácie znevýhodnených a zraniteľných.
Na tejto ceste nám pomohol koncept age managementu a v zahraničí fungujúce sociálne podniky typu WISE (work integration social enterprise).
Navyše, v roku 2019 sme založili integračný sociálny podnik s právnou formou družstvo. Táto právna forma nám umožňuje, aby sa ľudia (aj kolegovia, ktorí bojujú s duševným ochorením) s ktorými pracujeme, mohli stať družstevníkmi a mať plnú moc nad fungovaním organizácie.
Stále nás čaká veľa práce, no ak sme sa za tých 20 rokov niečo naučili, tak je to to, že je potrebné počúvať.
Ak sa môžem vrátiť späť, čo presne znamená age management?
V prvom rade chcem vyvrátiť zakorenený mýtus, že age management je o manažovaní ľudí vo veku 50+.
Ide o spôsob riadenia organizácie, ktorý prihliada na priebeh životných fáz človeka na pracovisku a zohľadňuje jeho meniacu sa štruktúru a vzájomný pomer zdrojov v priebehu starnutia.
Nešpecifikuje sa na ľudí určitej vekovej kategórie, ale na celý produktívny vek.
Dôležitou súčasťou konceptu je pracovná schopnosť jedinca, ktorú tvorí:
- rovnováha medzi osobnými zdrojmi pracovníka (zdravie a funkčná kapacita, vzdelanie, znalosti, zručnosti, hodnoty, postoje a motivácia),
- pracovné požiadavky, ktoré sú na neho kladené (obsah práce, jej náročnosť a organizácia, ale aj nároky, ktoré plynú z pracovného prostredia, kolektívu a spôsobu riadenia).
Tu pekne vidno, že schopnosti jednotlivca (zdravie, kapacita, motivácia, hodnoty, postoje) sú jedna vec, no dôležitá je aj druhá časť skladačky.
Či už na otvorenom, alebo chránenom trhu práce je preto nesmierne dôležité dostať tieto osobné zdroje pracovníka do rovnováhy s pracovnými požiadavkami.
Vidíte za tie roky práce progres v tom, ako spoločnosť pristupuje k ľuďom s duševnými ochoreniami? Či už zamestnávatelia, alebo kolegovia…
Pri zamestnávaní ľudí s duševným ochorením na otvorenom trhu práce sme skutočne na začiatku. Dokonca aj mnohé sociálne podniky a chránené dielne sa vyhýbajú tejto cieľovej skupine.
V zahraničí toto všetko riešia multidisciplinárne tímy, ktoré spájajú rôzne štátne rezorty s mimovládnymi organizáciami a zamestnávateľmi. A ak by sme sa chceli vyhovoriť na nedostatok peňazí, tak s tým nesúhlasíme. Objemy peňazí, ktoré tu boli a sú k dispozícii z EÚ, sú dostatočné, akurát chýba priorita.
Napriek tomu sme optimisti a vidíme posun aj na Slovensku a veríme tomu, že to bude podobne, ako pri podporovanom zamestnávaní ostatných skupín.
Ešte nie tak dávno (pred pandémiou COVID-19), keď sme čo i len spomenuli zamestnávateľom, že máme šikovných kolegov, ktorých by mohla firma zamestnať, ale majú po 50ke alebo sú na invalidnom dôchodku, tak sa firma pekne poďakovala a radšej nám prispela na charitu.
Každý chcel mať mladý, dynamický, atraktívny tím… Ale to sa zmenilo.
Firmám aj štátu skutočne dochádza, že starneme, že potrebujeme oveľa viac ľudí na trhu práce a nemôžeme odignorovať ani znevýhodnené a zraniteľné skupiny.
Záujem firiem môžeme pokladať za jeden z kľúčových momentov.
Uvádza sa, že schizofrénia je najzávažnejším duševným ochorením. Aké máte skúsenosti s ľuďmi s týmto ochorením? Je predstava, že ide o veľkú alebo neprekonateľnú prekážku v práci, opodstatnená?
Ani v tomto prípade nemám krátku a jednoduchú odpoveď. Ak by som sa pozrel len na ľudí, s ktorými sme za tie roky spolupracovali a ktorí bojovali so schizofréniou, je medzi nimi obrovský rozdiel.
Už na začiatku som popisoval, že zdravie vnímame ako kľúčovú časť skladačky. S ním súvisí aj liečba a konkrétne lieky, ktoré sú nevyhnutné pri liečbe, ale majú zásadný vplyv na celkovú motiváciu, aktivitu človeka či pracovnú výkonnosť.
Toto musíme rešpektovať, brať to do úvahy pri poradenstve, pri zostavovaní integračného programu, pri vzdelávaní a hlavne celý ten proces zotavenia je vždy individuálny a ťažko sa definuje časový rámec. Potrebujete preto individuálny prístup a flexibilitu.
Navyše, jedným z najväčších strachov, ktoré ľudia so schizofréniou popisujú, je ich opätovná hospitalizácia a následná strata všetkého, čo si vybudovali (v našom prípade to, čo dosiahli na pracovisku).
Vnímate ako problém aj to, že na trhu chýbajú flexibilnejšie pracovné ponuky, kratšie úväzky a podobne?
Pri kontakte s firmami sme skutočne milo prekvapení, aká zmena nastala za posledné obdobie a vidíme, že veľakrát hľadajú riešenia. Kombinácia práce z domu a kancelárie už vôbec nie je raritná.
Na to, aby to fungovalo, však nestačí poskytovať podporu len zamestnancom, ktorí patria do nejakej znevýhodnenej a zraniteľnej skupiny. Podporu treba poskytovať aj zamestnávateľovi – preto si myslíme, že loptička je na našej strane siete a my (odborníci na podporované zamestnávanie) musíme systematicky zdokonaľovať nástroje podpory.
Tu je ešte nutné poznamenať, že oveľa menší problém je vyrokovať polovičný úväzok, resp. ďalšie špecifické podmienky u zamestnávateľa, ako stimulovať človeka so schizofréniou, aby si rozšíril svoje kompetencie podľa aktuálnych potrieb trhu práce.
Čiže druhou stranou mince sú práve kompetencie, schopnosti a zdravotný stav jednotlivca, na ktorých treba tiež pracovať. Bez liečby to väčšinou nejde.
Rozprávali sme sa už o zamestnancoch aj zamestnávateľoch, no čo kolegovia? Je vhodné učiť ich napríklad to, že schizofréniu netreba vnímať len ako prekážku, ale treba hľadať pridanú hodnotu jednotlivca?
Samozrejme. Na pracovisku to nie je človek so schizofréniou, ale kolega, účtovník, programátor, administrátor, priateľ. To, že pracuje len 6 hodín, že potrebuje mať pokoj (niekedy aj určité rituály), že prichádza do práce len na jedenástu hodinu a pochopenie toho celého, aby to fungovalo, je skôr o práci s nadriadenými a s kolegami, s ktorými prichádza do styku.
Presadzujeme model pracoviska s názvom low-expressed emotions, čiže prostredie, v ktorom sa emócie vyjadrujú mierne. Rozumieme, že nie je dobré dusiť v sebe pretlak emócií, ale na druhej strane trieskanie do počítača so spŕškou nadávok môže pôsobiť extrémne stresujúco na kolegu, ktorý s tým nemá nič spoločné.
Neverili by ste, ako často objavujeme oveľa krehkejšiu psychiku u „zdravých“ kolegov, ako u ľudí, ktorí pravidelne navštevujú psychiatra.
Preto je to celé o firemnej kultúre a vhodnom pracovnom prostredí, na ktorom sa dá pracovať.
Ako teda vyzerá ideálne prostredie, v ktorom môže aj človek so schizofréniou naplno využiť svoj potenciál? Existujú nejaké konkrétne typy práce, ktoré ľuďom so schizofréniou vyhovujú?
Ideálne prostredie je také, v akom by sme radi pracovali aj my. Je to o slušnej a otvorenej komunikácii a o akceptácii odlišností. Každý chce mať pocit, že je videný, vypočutý a primerane zapojený do procesov.
S tým súvisí aj odpoveď na druhú otázku. Nejde tu o to, že ľudia so schizofréniou by mali vykonávať len určité druhy zamestnaní. Každý má predsa svoje schopnosti a talenty a môže sa uplatniť v akejkoľvek sfére, omnoho dôležitejšie samotné pracovné prostredie.
Veľa sa hovorí o budovaní tolerantnej spoločnosti, no stále tu môžu pretrvávať zaryté stigmy. Myslíte, že sa nám darí odstraňovať ich? Čo by podľa Vás ľuďom s duševnými ochoreniami pomohlo najviac?
Veríme, že sme na dobrej ceste. Ďakujeme za postoj mnohých odborníkov, ktorí vnímajú dôležitosť pracovnej integrácie. Ďakujeme pionierom medzi zamestnávateľmi, ktorí chápu, že je to určitý proces a nie je to o rýchlom riešení, ale o vzájomnom pochopení a obohatení. Ďakujeme množstvu dobrovoľníkov, ktorí sa nezištne zapájajú v rôznych organizáciách nielen na Slovensku, ale pomáhajú aj zo zahraničia.
A čo by pomohlo? Aj mále veci majú zmysel a dokážu na seba nabaliť množstvo dobrého.
Začať môžeme postupne. Chýbajú nám:
- Podporné skupiny. Nielen pre ľudí s duševným ochorením, ale aj pre ich rodinných príslušníkov.
- Multidisciplinárne tímy a odborníci v nich.
- Peeri (čiže ľudia so schizofréniou, ktorí by zastupovali aj ostatných pacientov).
- Systém vzdelávania a poradenstva určený pre tieto skupiny.
- Okrúhle stoly, kde by spolu konštruktívne diskutovali odborníci, zamestnávatelia, peeri, ale viem si tam predstaviť aj zástupcov rodín, ktorých sa to bezprostredne týka a hmatateľné výstupy z takýchto stretnutí.
- Osvetové materiály pre zamestnávateľov atď…
Potrebujeme navyše aj slušných, zodpovedných a tolerantných ľudí, ktorí budú tieto aktivity realizovať.
Zahoďme predsudky, že inakosť je nevýhoda, zahoďme výhovorky, že nie sú peniaze, nemáme čas, nemáme ľudí a podobne.
Možno niekto vie obetovať pár hodín mesačne zo svojho života a zorganizovať podpornú skupinu. Niekto zase vie ponúknuť zasadačku po pracovnej dobe, kde sa to môže uskutočniť, niekto vie vytlačiť plagáty, letáky, niekto ich vie rozvešať po meste, zavesiť na sociálne siete atď.
Verím tomu, že na Slovensku je stále množstvo ľudí, ktorí dokážu a chcú pomôcť. Je to len o prioritách jednotlivcov, firiem a štátu.
Ak sú medzi čitateľmi záujemcovia o prácu a majú diagnostikovanú schizofréniu, akým spôsobom sa na Vás môžu obrátiť?
Pokojne nám napíšte na aptet@aptet.sk
Myslite však na to, že je to o spoločnom úsilí a spoločnej práci. Nesľubujeme rýchle riešenia, ale ponúkame bezpečný priestor, v ktorom sú zlyhania cennými skúsenosťami na ceste za zotavením.
Pán Lőrincz, ďakujem Vám nielen za tento rozhovor, ale aj za prácu, ktorú robíte. Zaslúžite si náš obdiv.
